Okom sociológa v sieti...

Dadaizmus sociálnych médií

2010-02-27T03:22:00.000-08:00

Ešte na základnej škole sme raz na slovenčine dostali domácu úlohu: povystrihujte si z novín slová a náhodne ich za sebou ponaliepajte na papier. Všetci sme tak urobili a na hodine sme sa potom dozvedeli: „Vidíte a takto ste vytvorili dadaistickú báseň.“

Prišlo mi to ako dobrý nezmysel!

A dnes máme Dada všade okolo seba. Náhodné útržky zo životov tých druhých, alebo komentáre opatrené hypertextovým odkazom.

Prečo to má zrazu taký úspech?

Jeden z dôvodov už popísal Ritzer vo svojej McDonaldizovanej spoločnosti. Stačí nám prejsť nadpisy a máme prehľad, všetko vieme, sme dostatočne vyzbrojení do spoločenskej debaty o čomkoľvek. Len sa nezdržiavať s malichernosťami!

Od „ne“čítania novín s titulkami obsahujúcimi všetko čo stačí vedieť, až po twittovanie a facebookové „statusovanie“ sme však prekonali badateľný posun.

Kým pred tým sme horlivo prehadzovali novinový papier z jednej stránky na druhú, držiac v druhej ruke hamburger a rútiac sa za povinnosťami, dnes typicky sedíme a tupo civíme na Dadaistickú báseň na obrazovke pred nami.

"Všetko, čo poviete môže byť použité proti Vám."

2010-02-05T08:01:00.000-08:00

Známa hláška, ktorá príde na konci každej policajnej naháňačky v amerických filmoch.
Myslím však, že by vôbec nebolo na škodu túto hlášku zverejniť na home page všetkých sociálnych médií.

Opäť sa nevyhnem tradičnému porovnaniu off-line a on-line sveta. Napokon, je to komparácia, ktorej výsledky vždy vyjdú najkrikľavejšie.

Najprv off-line svet. Myslím, že každý, kto netrpí nejakým viac či menej vážnym psychickým ochorením, sa v procese socializácie naučí rozoznávať jednotlivé situácie a prikladať im významy. Na základe toho vie približne presne, aké informácie v ktorej situácii šíri, akému riziku "ich použitia proti nemu" sa vystavuje a prečo. Naučí sa to na základe skúseností a vie identifikovať "moc", ktorá bude s informáciami ktoré poskytuje nakladať.

Ako je to s mocou v sociálnych médiách? Kde je moc, ktorá bude s informáciami, ktoré tu poskytujeme nakladať? Ako vymedziť hranice v ktorých máme publikovať jednotlivé obsahy?
Myslím, že "on-line" svet sociálnych médií je v tomto oveľa nevyspytateľnejší než je svet "off-line". Akákoľvek Vami poskytnutá informácia môže byť kedykoľvek použitá a to z akejkoľvek strany. Vo Váš prospech, či neprospech, alebo oboje zároveň. Keďže tu neexistuje žiadna mocenská hierarchia, žiadne vymedzenia priestorov, môžete len riskovať v neprehľadnej spleti rôzne pospájaných mocenských uzlov.

Friends fenomén

2010-01-26T04:42:00.001-08:00

Určite ste nikdy nemali toľko "priateľov" ako máte od kedy ste si urobili účet na facebooku. Nevďačíte za to ničomu inému než tomu, čo som pracovne nazvala "friends fenomén".

Na facebooku ste zrazu "friend" s každým. Je jedno, či je to v skutočnosti kolega, šéf, rodinný príspušník, spolužiak, známy z nejakej spoločenskej udalosti, alebo dokonca niekto koho ani trochu nepoznáte, ale proste máte dobrý pocit z toho keď vám rastie konto priateľov za akýchkoľvek okolností... Facebook to všetko hádže do jedného vreca.

Vo vašej sieti sa tak odrazu vytvorí "patchwork" kontaktov, ktoré sa vzťahujú k Vášmu statusu zamestnanca, nadriadeného, rodiča, súrodenca, spolužiaka, kamaráta... V reálnom svete máte tieto statusy celkom jasne rozdelené. Viete aké informácie zdieľate doma, v práci, v škole. Väčšinou sa to neprelína a keď, tak iba v jasne určenej miere.

Na facebooku sa toto zdieľanie informácií prekrýva na všetkých úrovniach. Hranice medzi súkromným a verejným sú zotreté. Nadriadeného informujete o včerajšom žúre a priateľom oznamujete pracovné úspechy.

Rozpúšťame vo friends fenoméne svoje statusy a stáva sa z nás jeden kamarátsko-profesionálny hybrid?

Dôležitosť vlastného ja v sociálnych médiách

2010-01-26T03:23:00.001-08:00

Popri tom, ako sa individuality v sociálnych sieťach oslobodzujú a vystavujú to najlepšie zo seba na obdiv celému svetu, roztáča sa na plné obrátky dôležitosť vlastného ja.

Zaujímavý paradox. Naozaj mi logickejšie vyznieva predstava toho, že popri záplave všetkých dôležitých informácií zo sveta sa bude dôležitosť vlastného ja zmenšovať. Tak, ako to predpokladal Burgers niekedy v roku 1988:
"Od kedy bol svet prinesený do domovov vďaka masovým médiám, osobná skúsenosť sa oproti tomu zdá nepodstatnejšia a zmršťuje sa do nevýznamných rozmerov. "Ups and downs" (ako preložiť toto spojenie?) jednotlivca strácajú na dôležitosti. Zdá sa, že dôležité veci sa odohrávajú inde."

Hold, nabrali sme iný smer. Informácie sú voľne prístupné na každom kroku, asi sme z nich otrávení a unavení. Najväčší výdobytok informačnej spoločnosti sa menej využíva na informovanie seba a viac na informovanie o sebe. Čo iné nám ostáva, keď už platí marketingové "kto nie je na webe ako keby nebol".

Pred časom sa "marketingové" všeobecne vzťahovalo na predaj produktov a služieb. Nedávno som kdesi započula slovo "self-marketing". Nie, nie, priatelia, asi to už nebude fór. Marketing vcucol i naše vlastné ja.

Tým vzniká nová dimenzia spoločenskej štruktúry na škále "self-marketing uvedomlí a vedome budujúci" až "self-marketing neuvedomelí a budujúci iba podvedome, prirodzene".

Web 2.0 ako prekonanie problému žurnalistiky

2010-01-24T07:06:00.000-08:00

Ktosi mi pred časom vytkol, že môj blog je príliš negativistický a že to preháňam s tým strašením. Dobre teda. Poďme sa s ružovými okuliarmi na nosoch pozrieť, aké dobré to s webom 2.0 môže byť.

Myslím, že všetci sme sa už veľa napočúvali o tom, akú moc majú médiá a ako rôzne ju využívajú. Toto im je umožnené predovšetkým vďaka tomu, že vlastnia "monopol na vedenie". Existuje nespočetné množstvo kauz a škandálov, kedy si novinári informácie prifarbovali, prípadne komplente vymýšľali.

Harold Adams Innis hovorí:

Rôzne média sa líšia v tom, nakoľko môžu byť využité k výkonu kontroly a nadvlády. U vzácneho média, poprípade u média s vysokými nárokmi na špeciálne schopnosti kódovania a dekódovania stúpa pravdepodobnosť, že z neho bude ťažiť iba elitná trieda, ktorá si k nemu vďaka dostatku času a zdrojov môže zriadiť prístup. Široko dostupné médium sa naopak vyznačuje tendenciou kultúru demokratizovať.

Klasické noviny (papierové, alebo internetové) nemôže vlastniť každý. Vždy je to niekoľko ľudí rozhodujúcich, ktorá informácia a v akej podobe sa dostane na verejnosť a ktorá nie. Áno, u internetových novín, na rozdiel od papierových, máme možnosť priamej reakcie v komentároch. Tieto komentáre sú však moderované, takže kontrola ostáva.

Naopak, princíp komunikácie many-to-many na webu 2.0, umožňuje zdieľať všetky informácie a každému. V princípe je to teda prostriedok, pre demokratizáciu kultúry a prekonanie problémov spojených s ovplyvňovaním žurnalistikou.

V úvode som povedala, že tento blog píšem s ružovými okuliarmi na nose. Nuž, nezložím si ich, hoci na klásevnicu na mi derie obligátne "ale".

Ale časť "ale" si napokon môžete prečítať aj v predchádzajúcom blogu Premena moci v sociálnych médiách.

Tri podoby moci v sociálnych médiách

2010-01-13T14:23:00.000-08:00

Hm, húpať sa v sieti s rukami za hlavou, premeriavať si jej očká pekne naukladané jedno vedľa druhého... áno, to je príjemné a lákavé.
Škoda, že všelijaké nároky na vedeckosť vedy by to takto nikdy nemohli nechať. A tak treba vstávať, hurá do práce, všetky zmätené, nedomyslené, za vlasy pritiahnuté nápady treba poupratovať do aspoň približne logického celku.

S logikou som mala problémy odjakživa, takže prosím publikum moje milé a malé, posúď to celé ty!

Všetko, čo mi kedy napadlo, som pozametala a rozdelila na tri kôpky:

1. sociálne médiá ako siete s mocenskými väzbami medzi uzlami:

Sociálne médiá majú pravdepodobne charakter mocninných sietí, podobne, ako samotný internet.

O mocninných sieťach som sa dočítala v knižke, ktorú napísal fyzik Albert Barabási. Napriek tejto skutočnosti je kniha "V pavučině sítí" napísaná výborným štýlom a to ju robí perfektne dostupnú aj pre každého matematicko-fyzikálneho ignoranta.

Čo som teda, ako exemplárny "matematicko-fyzikálny ignorant", zistila o mocninných sieťach?

Určite všetci poznáte krivku normálneho rozdelenia. Je to taký ten zvon, ktorý získate ked dáte na x-ovú os hodnoty označujúce výšku človeka a na y-ovú os počet ľudí. Tak 150cm vysokých ľudí v náhodnej vzorke na ulici bude pár (ak práve nešla okolo škupinka škôlkarov), tak isto ako dvojmetrových obrov. Väčšina teda bude v strede, čím sa na grafe vykreslí spomínaná zvonová krivka.

Mocninné rozdelenie je, keď máme málo veľkých hodnôt a veľa malých. Je to teda klesajúca krivka. No a práve Barabási pri svojom skúmaní sieti zistil, že na internete funguje toto rozdelenie. Žiadna demokracia, bohatí bohatnú, chudobní sú chudobní. Niekoľko uzlov berie väčšinu väzieb, väčšina uzlov má iba niekoľko väzieb. Samozrejme platí, čím viac väzieb máte, tým väčšia je vaša moc, tým ľahšie Vás nájdu.

Ako je to však v sociálnych médiách? O tom, že majú sieťový charakter a že su rovnako závislé na počte väzieb nepochybujeme. Možno však tento model presne aplikovať do tohto prostredia? Čo ak je rozdelenie normálne a nie mocninné?

To by sa možno oplatilo skúmať. A ak zistíme, že je mocninné, akú povahu moci tým získavajú uzly s najväčším počtom väzieb?

Toto sú moje prvotné hypotézy v prvej kôpke úvah o moci v sieti.

2. sociálne médiá ako premena vedenia:

Majú sociálne média moc premeniť spôsob šírenie vedenia?

Zamyslime sa: ako sa šíria rôzne druhy vedenia v sociálnyc sieťach? Vždy krátko. Vždy upravené v malých, ale veľmi lákavých a šťavnatých sústach.

Okrem formy sa však mení i obsah, teda čo a s akým účelom šírime.

3. sociálne médiá ako začarovaná simulácia

Baudrillard popisuje zvádzanie ako niečo, čo zámerne postráda hľadanie pravdy a vytvára akýsi nový priestor zdanlivej nezmyselnosti, kde sa formujú rôzne zvodné lákadlá a povrchové znaky. V sociálnych médiách môžeme toto zvádzanie sledovať priamo v ich primárnych znakoch.

Aktéri v sociálnych médiách sa nechávajú zvádzať celkom dobrovoľne a vedome rezignujú na hľadanie pravdy a zmyslu. S potešením na seba nechávajú pôsobiť moc všetkých lákadiel ako v lunaparku.
Dôkazy môžeme hľadať v nadradenosti niektorých uzlov nad inými. Pri definovaní mocenských väzieb medzi uzlami sme sa obmedzili na kvantitatívne znázornenie týchto uzlov. Problém zdanlivej nezmyselnosti poskytuje priestor pre kvalitatívnu analýzu.

Ďalšie skúmanie tejto tretej pozametanej kôpky bude asi metodologicky náročnejšie. Pre analýzu rôznych diskurzov bude potrebné presne definovať kritériá zmyslu a nezmyselnosti. Zatiaľ si neviem celkom dobre predstaviť ako to urobím. Dúfam, že ma starý Baudrillard nenechá v štichu a na ďalších stránkach svojej knihy "O svádění" mi ešte čosi dobré poradí.

Sociálne médiá ako orgie iracionalizmu?

2010-01-05T13:31:00.000-08:00

Keď uvažujem o sociálnych médiách a ich moci, alebo povedzme jemnejšie – ich vplyvu, musím uvažovať na niekoľkých rovinách, ktoré sa vďaka podstate technológie web 2.0 nevyhnutne dopĺňajú, zamieňajú a prelínajú.

Pracovne tieto roviny rozdelím jednoducho:

Súkromná
Verejná
Komerčná

Na všetkých týchto rovinách môžeme rozlišovať „orgie iracionalizmu“ tak ako o nich píše sociológ Marshall McLuhan vo svojej štúdií Americká reklama.

Prečo si myslím, že možno do veľkej miery stotožňovať, či zrovnávať reklamu so sociálnymi médiami?

Jednoducho preto, lebo majú podobné ciele a formy fungovania.

Vytvárať a uspokojovať nové potreby.

Zabávať.

Rozptylovať.

Otupovať.

Manipulovať.

Ktovie, nakoľko vlastne bežný užívateľ sociálnych médií vie, do koľkých marketingových pascí už spadol a koľko marketingových plánov na ňom verifikuje/falzifikuje svoje hypotézy.

„Hyperestezie rétoriky lidí od reklam srazila veřejnost do vratkého, blaženého stavu, který utlumí většinu brutálních šoků...“ hovorí McLuhan.

Je to pravda. Síce nehorekuje nad tým, aké riziká toto so sebou prináša, dokonca sa teší možnosti „očistnej funkcie“ (ktorej povahu však úplne neozrejmil), ja by som si s dovolením zahorekovala. :)

Ak na všetkých troch rovinách sociálnych médií prebieha to, čomu v tomto texte hovoríme „orgie iracionalizmu“, čo to znamená pre spoločenské väzby vytvárané v sociálnych médiách?

Na súkromnej rovine sa stávame neuspokojiteľnými konzumentmi.

V túžbe uspokojovať túto potrebu konzumovať vstupujeme do verejnej roviny, kde sa necháme hýčkať.

Takto „predžutých“ si nás spracuje rovina komerčná, ktorá nám všetko čo potrebujeme fyzicky dodá.

Všetko samozrejme veľmi dobre funguje i v smere zdola nahor.

Premena moci v sociálnych médiách

2009-12-13T06:45:00.000-08:00

Ako som už písala, sociálne média premenili model komunikácie "one to many", využívaný klasickými médiami, na model "many to many". Z mocenského uhla pohľadu táto premena prináša rozpad vzťahu "nadradenosti - podradenosti" aktérov.

Povedzme, že v prípade klasického printového média je tento vzťah jasný.
Nadradený - producent, je aktívnym tvorcom obsahu a jeho úlohou je urobiť obsah "uveriteľný". Snaží sa svoje tvrdenia vydávať za objektívnu a legitímnu pravdu.
Podradený - konzument, je potom pasívnym prijímateľom tejto pravdy. Áno, je nutné pripomenúť, že masové médiá sa riadia klasickými trhovými pravidlami, takže priamo v rukách konzumenta leží moc rozhodnúť nad ekonomickým úspechom/neúspechom média.

Pripomínam však, že konzument, je z väčšej časti svojej podstaty masou, nie individualitou. Páči sa mu živočíšne stimulovanie pudov, vytváranie umelých potrieb a lichotivé hladenie vlastného ega. Myslím, že nad takouto existenciou môžu mať klasické média moc úplne akúkoľvek.

V sociálnych médiách (a v prípade web 2.0 všeobecne) je tento mocenský vzťah absolútne rozostrený.
Kto drží v rukách pomyselné žezlo?
Kto je tu producentom a kto konzumentom?
Obsah je vytváraný všetkými účastníkmi rovnako.

Tieto podmienky poskytujú moci v sociálnych médiách ticho a nerušene narastať. Nikto ju nevidí, nikto ju nevie presne definovať, napriek tomu je všadeprítomná.

Táto vlastnosť sociálnych médií je práve dnes silnou kartou na ktorú vsádzajú všetci marketéri, ktorí nezaspali svoju dobu.

Je facebook výrazom našich elementárnych pudov?

2009-12-12T12:50:00.000-08:00

Obsah vytváraný na facebooku je riadený masou a masa ako taká je väčšinou riadená iracionálnymi pudmi.

Poďme sa spolu zamyslieť:
Aké statusy priateľov najčastejšie čítate vo svojom news feede?
Aké sú najčastejšie názvy skupín do ktorých sa Vaši priatelia zapájajú?
Akých stránok sú najčastejšie fanúšikmi?

Povedzme si pravdu - málokedy v týchto štandardných facebookových akciách nájdeme akúsi spoločenskú reflexiu, alebo iné vážne pohnutie ducha.

Facebook sa prosto riadi klasickými pravidlami bežného masového média: chce sa páčiť.
Kým veľké masové média využívajú rôzne sofistikované metriky (peoplemetre...) aby zistili, čím je finančne výhodné kŕmiť masy, facebook na tieto metódy rezignoval. Použil jednoduché tlačítko "like" (alebo "páči sa mi").

Tak schválne, poďme si urobiť test. Skúste si napísať status: "Dnes som mal na raňajaky výbornú mozarellu s cherry paradajkami a teplým chlebom priamo z pekárne." a na druhý deň "Čítam výbornú knihu od McLuhana o tom ako elektronické technológie vplývajú na psychosociálne podmienky života."

Pokiaľ nemáte medzi svojimi priateľmi vybranú intelektuálnu elitu, mase sa zapáčite viac s tým prvým statusom.

A že sa páčiť chceme, je nám prirodzené. Keby nám nešlo o počty komentárov a "likov", aký by sme mali dôvod vytvárať obsah na facebooku?

Podľa sociologického slovníka v spoločenskom vzťahu moc všeobecne znamená schopnosť donútiť niekoho, aby si počínal inak ako by chcel.

Máme moc nad masami, vieme ich "prinútiť", aby nás mali radi. Popri tom majú ale i masy moc nad nami, keďže nás vedia prinútiť publikovať iba istý druh obsahu, ktorý sa im páči.

Úvod: Sociológ a sociálne média

2009-12-12T08:24:00.000-08:00

Čo hľadá taký sociológ v sieti?
Nič konkrétne.
V podstate sa len tak potuluje a premýšľa čoho by sa chytil. Až na to napokon príde.

Sociálne médiá sú tým magickým slovkom pri ktorom každému sociológovi, ktorý našiel zaľúbenie v skúmaní virtuálneho sveta, zasvietia oči nadšením.

Nielen že zrazu zistí, že tu má obsiahnuté samotné sociálno (hneď v názve), ale okamžite sa mu začnú do pozornosti tlačiť veci ktoré môže, ba dokonca musí, skúmať.

Poďme si najprv zhrnúť pár charakteristických prvkov/problémov sociálnych médií, vďaka ktorým sa pre nás stávajú príťažlivými:

web ako platforma - veľké množstvo dát je pre sociálne média (a ich úspech) kľúčovým faktorom,
komunikácia "many to many" - namiesto pôvodného modelu one to many,
prístupnosť API (Application programming interface) - vznik množstav "mashupov" a webových aplikácií
strata súkromia
neexistencia hraníc medzi producentom/konzumentom
diverzifikácia moci

Z týchto načrtnutých bodov (možno viete doplniť pár naviac) už vyplýva niekoľko zaujímavých tém pre sociologické skúmanie.

Ja na tomto blogu budem pojednávať o poslednom zmienenom bode: o moci.
Mocenský aspekt sociálnych médií je podľa môjho názoru jedným z fundamentálnych problémov a výziev položených súčasnej sociológií.

Samozrejme (ako správny skeptik a teoretik zároveň) neočakávam, že sa mi podarí podať vysvetlenie, či nájsť nejaké riešenie popísaných problémov.
Myslím však, že ak dostatočne popíšem problém moci v sociálnych médiách a podarí sa mi tak dostatočne naliehavo vztýčiť varovný prst nad našou virtuálnou spoločnosťou, bude to úspech.

Pozn. Charakteristiku som čiastočne čerpala z diplomovej práce Adama Zbiejczuka o web 2.0.

Vitajte na blogu sociológa v sieti

2009-12-12T04:10:00.000-08:00

Kto som?

Som (pseudo)sociológ ktorý uviazol v sieti na dvoch úrovniach: na profesionálnej i na voľnočasovej.

Ako sa mi v sieti húpe?

Príjemne. Iba z času na čas sa mi mierne zatočí hlava a stávam sa dezorientovanou.

Čo mi pri húpaní vŕta hlavou?

Práve v tomto období bojujem so svojou diplomovou prácou (áno, na poli sociológie). Jej témou sú sociálne média a predovšetkým ich mocenský aspekt v postmodernej spoločnosti.

Postupne tu budem zverejňovať malé, neodborné fragmenty svojho uvažovania a budem veľmi zvedavá, čo moji spolupútnici sieťou na to povedia ...